Oooch, Miškolc (25.3.-28.3.2011)! Čiže najsamlepší festival, na akom som kedy bola, ale poďme pekne po poriadku...
Hneď prvým zážitkom bola veselá, hoci 400km „trvajúca“ piatková cesta autom z Bratislavy do Miškolca, na ktorej samozrejme nechýbal Julkov výborný vtip o lyžičkách, Máriin smiech a výklad maďarskej histórie a mytológie od Zola (čím srdečne pozdravujem svoju posádku). Hneď druhým bolo maďarské privítanie „hostí zďaleka“, teda nás a Sardínčanov priamo v novozrekonštruovanej budove Hudobnej fakulty. Tu už lahodné pokrmy (a možno aj nejaké to vínko, či barack pálinka) urobili svoje, a tak sme si so sardínskym zborom na striedačku zaspievali zopár pesničiek a v očakávaní nasledujúceho náročného dňa sme sa odobrali na internáty.
Po výdatných internátnych raňajkách sme sa zoznámili s našimi milými sprievodkyňami (jedna z nich bola naozajstná Slovenka, Anička z Tornale, študentka klavíra v Miškolci). Spravili nám peknú prechádzku po Miškolci a vybavili nám prehliadku ortodoxného kostola Szentháromság Ortodox Templom s dychberúcim šestnásťmetrovým ikonostasom a čarovnou sprievodkyňou, tetou „Žuži“, v minimálne desaťcentimetrových ihličkových opätkoch (na čom by možno nebolo nič zvláštne, keby sa do kostola dalo dostať inak ako hrboľatým záhradným chodníčkom).
Na obed nás už čakali v dedinke Boldva (na rieke Bodva), kde sme sa mohli pokochať románskym chrámom a základmi benediktínskeho kláštora z dvanásteho storočia, no napriek tomu, že boli tieto stavby úžasné, neboli nasilnejším zážitkom, ktorý sme si odniesli z tejto dediny. Ten nás totiž ešte len čakal v podobe plne obsadeného „kulturáku“, príjemného pocitu, spontánneho potlesku, radosti zo spievania a hlavne vydareného koncertu, na ktorý, ako to vyslovil sám starosta tejto milej obce, „sa tu bude ešte aj o desať rokov spomínať“.
V ten večer sme ešte spievali v koncertnej sále Hudobnej fakulty spolu s ostatnými štyrmi hudobnými telesami a telieskami a, teda, musím priznať, že pri niektorých vystúpeniach som vypustila aj nejakú tú slzičku. Našťastie nám naši miškolckí hostitelia pripravili pravú školu maďarskej tanečnej kultúry a tak sme sa pri čardáši rozveselili a aj trošku podružili.
Po nezvykle krátkej noci nás čakal deň v kostole. Ranná omša zožala pomerne veľký úspech, najpamätnejšia bola hádam reakcia predsedu miestneho klubu dôchodcov, ktorému sa naše spievanie páčilo natoľko, že „naň nikdy nezabudne“. Tak či onak, jediná hodina ma utvrdila v tom, že štyri vrstvy oblečenia počas nácviku spoločnej skladby, či počas záverečného večerného koncerte na tomto chladnom mieste nám ani náhodou nebudú stačiť...
Nasledovala slávnostná záverečná večera, počas ktorej sa okrem rozhovorov nadväzovali aj spoluráce a priateľstvá, trojjazyčné prípitky od váženého pána dirigenta, spoločné fotenie a postupné lúčenie, a to všetko sprevádzané (najmä) sardínskym folklórom. Ešte pár slov so všadeprítomným, ochotným a vždy dobre naladeným hostiteľom Zoltánom Sándorom a potom už len pár hodín spánku a dlhá cesta domov. (Ktorá ale opäť vďaka mojej zábavnej matfyzáckej posádke, hádankám a supervýletu do Budapešti vôbec nebola až taká dlhá.)
