Konečne prišla sobota - 28. apríl - a s ňou náš očakávaný zájazd na festival do poľského mesta Gliwice! A to aj preto, že Apollo sa vracia do Poľska po viac ako desaťročnej prestávke. Ponúkame Vám rekapituláciu návštevy Apolla u našich severných susedov.
Sobota, 28. apríla 2007
Ráno sme pomerne presne vyrazili z Bratislavy a uháňali naprieč Slovenskom autobusom, ktorého šoférom bol nám už známy pán šofér Ľubo. Ešte pred prechodom do Česka sme si urobili krátku prestávku v Krásne nad Kysucou, kde sme sa posilnili – niektorí si dali typické pirohy, iní zvolili mäsožravú stravu. Veľmi sme sa potešili, pretože nás prišiel veľmi operatívne pozrieť aj náš kamarát a bývalý spevák Števko Pytel, ktorý pred časom odišiel z Bratislavy a už žije s manželkou a ich tromi detičkami v Čadci.
Pasová kontrola... vlastne žiadna nebola. Tak tomu hovorím Európska Únia! Wink Po krátkom úseku jazdy Českou Republikou prišlo Poľsko! No a o hodinku-dve sme úspešne dorazili do Gliwic, mesta v Slansku (čítaj Šlonsku). V meste sme sa spýtali, ako treba ísť, aby sme sa dostali na miesto určenia, zabočili sme za supermarketom Lidl podľa pokynom a tam bola slepá ulica... našťastie okrem tohto faktu sme tam úplnou náhodou objavili aj Gosiu a Wojteka, našich milých sprievodcov z Gliwického zboru, ktorí sa nás na dobu trvania festivalu ujali. Nasledoval neskorý obed a rýchle vyloženie sa v hoteli. „Máme päť dvojok a ...“ a ostatné? „To vám poviem až potom“ – oznámil Milan ešte v autobuse. Ukázalo sa, že okrem pár dvojok sme mali ostatné jednoposteľové izby, takže aj ja (Julo) som si spokojne mohol chrápať bez stresu, že ma niekto v noci navždy umlčí. Smile
Po ubytovaní sa sme sa ponáhľali do koncertnej sály, kde bol večerný koncert zborov a kde mali spievať aj naši sprievodcovia Gosia a Wojtek. Kým Wojtekovi sa to podarilo, Gosia ostala v koncertnom oblečení sedieť s nami v hľadisku, pretože sme dorazili v čase, kedy gliwický zbor už spieval. V programe sa nám okrem výborného gliwického zboru predstavil milý bieloruský zbor Madrigal z Grodneho a taliansky zbor z Fana, ktorého dominantou boli milé talianske hitovky v zborovej úprave. Miestami sme s talianmi súcitili, ale inak spievali s veľkou chuťou a nadšením.
Nasledovala prestávka a po nej bolo vystúpenie druhej bieloruskej formácie. Z technických príčin sa prestávka natiahla, avšak to, čo potom nasledovalo, nám vyrazilo dych. Na scéne bolo cca. 20 bieloruských dievčat prevažne s dychovými nástrojmi, saxofónmi, trúbkami, pozaunami, ale boli tam aj klávesové nástroje a tiež Kaťa, ktorá hrala na bicie. Dievčatá boli oblečené v takých farebných trblietavých blúzkach v štýle Ein Kessel Buntes. Okrem inštrumentálnych skladieb s nimi spievali aj speváci, správnejšie to boli dve speváčky a Dmitrij, ktorý svojim chlapčenským zjavom kontrastoval s ďalšou speváčkou Ľudmilou, ktorá mala také plné... plné... plné tóny. Ľudmila si hneď získala mužskú časť publika, veľmi pokorne sa klaňala, zakrývajúc si pritom svoje plné... plné tóny. Smile
Večer nás čakala recepcia, na ktorú sme sa vrhli ako kobylky. Bolo to fajn, ale neskôr večer nastal problém, ako by povedala Mária, Ježišova matka: „Nemajú víno“. Váčšina zboru, keďže nás na druhý deň v nedeľu čakal dôležitý koncert, si šla po recepcii ľahnúť, niektorí z nás (Ondro, Janko a Julo) išli s Poliakmi a Bieloruskami na malé socializovanie sa a na pivo Žywiec do centra mesta na „rynek“.
Nedeľa, 29. apríla 2007
Ráno sme mali naplánovaný výlet do bane a tak sme si privstali, zjedli chutné raňajky z pripravených švédskych stolov (teda boli to poľské stoly vo švédskom štýle) a vybrali sme sa autobusom spolu s bieloruskami do mestečka Tarnowskie Góry, kde sa nachádza banské múzeum. Nafasovali sme ochranné prilby a vybrali sa výťahom do podzemia. Bolo to famózne, súčasťou prehliadky bola aj plavba lodičkami. Veľkým problémom sa ukázala nie malá časť chodieb, ktorá mala nízky strop a vyšší speváci (ako Julo) to mali naozaj ťažké. Ešte, že tam bola aj malá kaplnka, venovaná svätej Barbore... svätá Barbora, oroduj za nás.
Cestou nazad sme si zaradili do plánu návštevu kostola a omše, o ktorej som bol presvedčený, že ju nestihneme. Ale bolo to tak, ako keby náš harmonogram robil protokolárny šéf slovenského prezidenta – do kostola sme vošli spolu s prvou piesňou a tak sme omšu stihli na sekundu presne. Počas omše sme zaspievali niekoľko skladieb, aby sme si trochu oprášili a pripomenuli skladby, ktoré už sme už dlhšie nespievali. Ľudia boli milo prekvapení, pretože počuli spievať „výborný zbor“, ako sme sa dozvedeli neskôr. No a najlepšie bolo, keď po odspievanom Miškinisovom „Cantate Domino“ domáci organista pokračoval vo variáciách na odspievanú tému tak, ako keby ju už niekoľko rokov poznal. Nasledoval obed a ďalší program pokračoval rovnako rýchlo – v hoteli sme sa nahodili do koncertného oblečenia a už nás čakala akustická skúška v kostole sv. Barbory, kde sme spievali podvečerný koncert. Bolo to zaujímavé najmä tým, že v kostole prebiehala rekonštrukcia a tak sme spievali pred ako keby mikroténovou fóliou, ktorá oddeľovala priestor kostola od presbytéria, kde zrejme prebiehali rekonštrukčné práce. Chlapci stáli na lavičkách, voči ktorým sme najskôr nemali veľkú dôveru, ale teraz už môžeme smelo konštatovať, že nás nesklamali.
Keďže sme spievali až ako poslední, veľká časť zboru sa presunula na kávu do neďalekej kaviarničky, kde sme si dopriali kávu na rôzne spôsoby. Ozaj, vedeli ste, že „biala kawa“ znamená kávu s mliekom? Smile Niektorí z nás ostali na koncerte a poreferovali nám o tom, ako spievali zbory pred nami.
Prišiel náš čas. Ako to dopadne? V hľadisku sedel argentínsky agent, ktorý by nám v prípade, že by sme ho zaujali, mohol dať dobrú referenciu na festival v Sant Juan v Argentíne, kam sa chceme na budúci rok dostať. Všetci sme boli veľmi koncentrovaní a aj Milan sa vyhral s niektorými detailami tak, že ho to isto muselo stáť veľké množstvo námahy. Lacrymosa od Zdeňka Lukáša bola veľmi sugestívna, ale publikum ocenilo aj naše ďalšie skladby. Na konci nášho takmer hodinového koncertu Milan poďakoval prítomným a my sme im zaspievali Irish Blessing tak, že sme sa rozostavali okolo poslucháčov a veru, mnohí z nich sa nedokázali ubrániť slzám. Z kostola sme vychádzali za fantastického standing ovation. Bravo!!! Myslím, že to bol jeden z našich najúspešnejších a najvydarenejších koncertov! Milan nám neskôr povedal, že argentínsky agent nám dá referenciu „Apollo – to jest chór fantasticzny“.
Večer bola opäť recepcia, kde sme sa okrem iného aj socializovali a spievali ľudovky, podobne ako aj iné zbory. Veľmi sa nám páčila pieseň „Piosenka jest dobra na wszystko“ v podaní gliwického zboru, ktorú sme počuli už pred rokom v Námestove a ktorej myšlienka je naozaj nadčasová. Keďže gliwický zbor príde v decembri na festival adventnej a vianočnej hudby do Bratislavy, bude to možno naša spoločná skladba, ktorú si spolu zaspievame. Veľmi mocné bolo, keď sme si spolu s ďalšími zbormi zaspievali skladby, ktoré sme poznali – najskôr to bolo Bogoroditse Djevo od Arvo Pärta a potom, keď sa mala spievať Rachmaninova Bogoroditse Djevo, sme sa presunuli na veľké schodisko, aby sme sa všetci pomestili a zaspievali si pod dirigentským vedením profesora Czeslawa Freunda. Tak to bola naozaj sila! A večer, predtým, než sme sa rozišli, sme si spolu zaspievali Irish Blessing a veru sa mi v očiach objavili aj slzičky, bolo to veľmi mocné a dojímavé. Tá skladba má naozaj niečo do seba. Večer sme sa celý zbor vybrali do poľských ulíc a po krátkom hľadaní sme našli milý podnik s romatnickým názvom „Kredenc“. Tu sme si plnými dúškami užívali dobrý pocit po koncerte, prekladajúc to pivom Žywiec, ktorý pôvodne Šimonovi veľmi nechutil, ale časom si na neho asi zvykol, keďže ani on a ani ďalší neskončili pri jednom pohári. Wojtek nás naučil takú milú ukazovačko-veršovačku, niečo ako prípitok: „Góra-dól, srodek-stól, wokól ucha, i do brzucha“ (čítaj „Gura-dul, šrodek-stul, vokul ucha i do břucha“). Bolo to veľmi milé socializovanie sa. Cesta nazad nás nočnými uličkami Gliwic priviedla späť do hotela. Uff, dnešný deň bol naozaj veľmi dynamický a rozhodne bol super!
Pondelok, 30. apríla 2007
Raňajkami končí naša účasť na festivale. Po nalodení sa do autobusu sme sa rozlúčili s našími milými Gosiou a Wojtekom, ktorí si nás získali a s ktorými sme sa cítili veľmi dobre. Aj Wojtekovi budeme chýbať, niektorí isto viac (však Anka)?
Ísť rovno domov? Ani nápad! Urobíme si výlet, pôjdeme do Krakowa! Cestou do Krakowa sme sa ešte vracali v rozhovoroch k nedeľnému koncertu, Peťo nám púšťal mono nahrávku, z ktorej neskôr vyčaruje falošné stereo a mňa osobne nahrávka len utvrdila, že koncert bol naozaj skvelý. Netrvalo dlho a dorazili sme do Krakowa! Najskôr sme sa zastavili v pútnickom mieste, ktoré bolo zasvätené sestre Faustíne. Potom sme sa dostali až k Wawelu, kde nás už čakala naša poľská sprievodkyňa Iwona, s ktorou sme sa s chuťou pustili do spoznávania Krakowa. Je to neuveriteľné, ale Iwona nás sprevádzala v čistej a krásnej slovenčine, keďže ju študuje. Naše prvé kroky viedli na hrad Wawel. Veľmi pôsobivá bola katedrála, ktorá obsahovala viaceré samostatné moduly – jednou z nich bola prehliadka zvonu Zygmund, ktorá viedla veľmi úzkymi miestami, ale našťastie, nikto z nás sa nemusel vracať naspäť z dôvodu, že by sa neprepchal zúženým miestom, hoci chvíľami to bolo naozaj na hrane. Zvonu sme sa, ako inak, všetci naraz dotkli a želali sme si... to rozhodne nemôžem prezradiť, lebo keby som to prezradil, možno by nám tá Argentína, ktorú sme si v tej chvíli všetci želali, nevyšla! Smile
Tešili sme sa aj na Zygmundovu kaplnku. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme sa dostali von z katedrály, na koniec prehliadky a kaplnku sme nenašli! Po krátkej porade, použijúc pôvodné lístky, sme sa opäť vrátili do katedrály a tentokrát sme už úspešne prezreli spomínanú famóznu Zygmundovu kaplnku.
Súčaťou Wawelu je aj nádvorie. Ak tipujete, že sme si zaspievali, máte pravdu! Ako nám prezradila Iwona, nádvorie je podľa východných učemí jedno zo siedmych miest, nabitých energiou. Tak sme toto miesto posvätili našim spevom. Veľký úspech mali ľudovky, ktoré zabodovali u prítomných turistov i zamestnancov, ktorí otvárali okná, aby nás lepšie počuli. A odísť bez požehnania tohto miesta skladbou Irish Blessing? To sa jednoducho nedalo.
Prechádzka nádvorím nás priviedla k Smoczej Jame, kde žil podľa legendy nenásytný drak Krak, ktorý na rozdiel od našich dievkožravých drakov konzumoval miestne dievky aj mládencov. No a ako to býva, podsunuli mu horúcu smolu, ktorú mu naservírovali ako ovcu a takto porazili Kraka. Odvtedy sa podľa legendy mesto nazývalo Krakow. Milé. Wink
Po prechádzke mestom sme sa na odporúčanie našej sprievodkyne Iwony vybrali do reštaurácie U Babci Maliny, ktorá sa nachádza oproti divadlu Juliusza Slowackiego. Tu sme sa okamžite po zostúpení schodami ocitli v medzivojnovom Krakowe, jedálny lístok bol v tvare dobových novín, hrala medzivojnová hudba, ktorá niektorých z nás nenechala ľahostajne sedieť a roztancovala fantastické kreácie. Hitom boli pirohy na všetky možné spôsoby, mäsové, mäsové s kapustou, zapekané pirohy, pirohy s tvarohom... k tomu polievka „Žurek“ a neodmysliteľný Žywiec. Vygenerovanie objednávky síce Evičku, Iwonu a ďalšie dievčatá stálo veľa energie, ale stálo to za to. Niektorí s pirohami bojovali, bolo zaujímavé sledovať Veroniku a Peťa, ktorí mali rovnaké pirohy, každý z nich však použil inú metodiku konzumácie. Aj tu sme si zaspievali, ako inak, naše typické ľudovky.
Potom sme si ešte pozreli krásny mariánsky kostol na hlavnom námestí, na námestí sme si vypočuli aj trúbenie „hejnala“ – trubača, ktorý trúbením na trúbke neúnavne oznamuje každú celú hodinu. Súčasťou je aj krátke prerušenie trúbenia, pripomínajúce jeho zastrelenie nepriateľmi, ktorí dobýjali Krakow.
Poľský čas oznámil 20:00 hod. Náš čas v Krakowe sa naplnil. Plní dojmov sa vraciame k autobusu, aby sme urobili bodku za našim zájazdom. Cesta nazad bola pokojná, na neformálnej báze sme oprášili rôzne staré skladby, ktoré si vždy zaspievala iná zostava ľudí, podľa toho, kto kedy prišiel do zboru a pamätal si ich. Samozrejme, Milanovi sme vpredu isto prerušili pekné sny a trpel, ale keďže nás neprišiel zrušiť, tak to pravdepodobne bolo v norme. Cestou nočnou Oravou sme si spomenuli na nám blízkych Žákovičovcov, Anička veru v Dolnom Kubíne rozmýšľala, že by vystúpila, nakoniec však zvolila priamu cestu do Bratislavy. Vo Veličnej sme si spomenuli na Majka, ktorý má onedlho štátnice, učí sa ako divý a teda nemohol ísť s nami do Poľska. Kapalovci sa už onedlho budú sťahovať do Veličnej do nového domu a tak ktovie, možno si raz zaspievame na opekačke v Kapalovie záhrade? Smile
V noci sme sa ešte zastavili na bezpečnostnej prestávke v Žiline, odkiaľ sme si to šinuli priamo až do Bratislavy. Dorazili sme okolo 03:00 hod., čím sme stihli ešte rozjazdy nočných autobusov z Hlavnej stanice. Rozchádzame sa domov, odnášajúc si v srdciach naozaj pekné a príjemné spomienky na uplynulé dni.
Už teraz sa tešíme, pretože na jeseň opäť pôjdeme do Poľska na festival, tentokrát do Rybnika, ktorý nie je veľmi ďaleko od Gliwic. Myslím, že sme po rokoch objavili Poľsko ako milú krajinu, do ktorej sa budeme radi vracať.
V Bratislave, 13. mája 2007
