Po minuloročnej pozitívnej skúsenosti, rozhodli sme sa aj toho roku ísť sa na vrchole fašiangovej sezóny zabaviť na ples organizovaný zborom Chorus Salvatoris. (Delíme sa s nimi o skúšobnú miestnosť a skriňu s notami, takže musíme byť zadobre :o)).
Lístky sa podujal zohnať Julko, ktorý je v našom zbore socializačná kapacita najvyššieho rangu.
A veruže, nebyť jeho šarmu a kontaktov, možno by sme napokon nedostali ani ten počet vstupeniek, čo sme mali, lebo záujem o tohtoročnú plesanicu v priestoroch jedálne Ekonomickej univerzity v bratislavskej Petržalke bol obrovský. Vraj sa za pár dní, ak nie aj hodín, vychytali do posledného.
Aj preto sa plesu nezúčastnili všetci tohoroční záujemcovia. Prednosť sme museli dať tým, čo boli priamo z Apolla a ich partnerom alebo partnerkám a spomedzi nich tým, čo sa prihlásili skôr ako ostatní.
Nahodení do gala, ako sa na ples patrí, sme sa 17.2.2007 o 19.30 (Pár šikovných a ochotných dobrovoľníkov už o čosi skôr – chytali nám fleky, výhodne situovaný stôl s vyhovujúcou kapacitou. Týmto im v mene všetkých ďakujem.) napokon zišli v nasledovnom zložení: Julko, Majko, Peťo Č. s originálnym zlatým motýlikom z papiernictva :o), Janko V. a Janko organista (a najnovšie aj náš druhý dirigent :o)), Anička, Maruška, Evka V. s priateľom, Milka s priateľom, naši snúbenci Marcelka a Šimon (na plesanici pred rokom ešte ani netušili…:o)), Andrej s manželkou, Roman s priateľkou Barborkou, ktorú nám pri tejto príležitosti predstavil (chodí nám akosi poza zbor, hoci ho vraj ona na nácviky, ako prezradila exkluzívne pre článok na našu webovú stránku, vyslovene posiela :o)), Margitka, Agátka, Marieta a Katka L. s ich bratom Peťom a moja maličkosť(to nie je len taká naoko skromne pôsobiaca formulka, lebo som ozaj nízkeho vzrastu – 158 cm :o)) – Lucia B. Dúfam, že som na nikoho nezabudla.
Počet žien a mužov nebol ani tentoraz vyrovnaný, mám pocit, že to bolo dokonca ešte o chlp horšie ako na minuloročnom plese. Tam boli však naši chlapci natoľko zdatní a gantlemani, že sme to ani nepocítili. (V internom poplesovom diskusnom fóre sme ich za to my dievčatá následne primerane pochválili.)
Toho roku to bolo s galantnosťou o niečo slabšie…Niektoré dievčatá si veru valčík (spomínam ho ako metaforu všetkých párových tancov) nezatancovali a bolo im z toho aj tak trochu smutno…
Možno je to i tým, že s pribudnutým rokom nám ubudla kondička, o čom by mohol svedčiť aj fakt, že sme z plesu odchádzali ešte hádam aj dve – tri hodiny pred záverom… (Pamätám sa, že po predchádzajúcom sme dokonca ešte aj čo - to pomohli poupratovať)
Napriek vyššieuvedeným skutočnostiam, ktoré chceli byť len takým minipodnetom na zamyslenie, to bol vydarený večer. Ako každá zábava s Apollom.
Vedieť sa baviť- radostne, nákazlivo a spolu je totiž našou špecialitou. Myslím, že každý, kto sa zúčastňuje akcií, akými sú zájazdy, svadby a zábavy, to môže a musí potvrdiť. (Na niektorých zo spomínaných podujatí je to práve skupina apollákov, ktorí rozprúdia zábavu tak, že sa napokon začnú baviť aj tí, ktorí by sa inak nezabavili)
Výnimkou nebol ani tento, na toto ročné obdobie pomerne teplý, februárový večer.
Po úvodných štandardných skladbách a tancoch prišli na rad aj disco skladby a to už sa šalelo hromadne, pekne v kruhu. Poniektorých nás z parketu nedostali ani pomalšie rytmy zvané slaďáky. Popri zaľúbených pároch jemne sa hojdajúcich v rytme romantických tónov, sa s rukami okolo pliec pohupovala aj skupinka spevákov (momentálne v roli tanečníkov) z Apolla. A keď sa to už nedalo vyriešiť karičkou prišli na rad animované improvizácie v podobe ukazovačiek. Nikdy nezabudnem, ako sme týmto spôsobom pretancovali Anetu Langerovú a jej „Hříšná těla, křídla motýlí“…:o) Predstavte si Julka obklopeného skupinkou dievčat, ako spoločne rukami naznačujú let motýľa!
Tombola bola podľa môjho názoru toho roku poslabšia, no naša Marcelka, ako jediná zástupkyňa apolláckeho stola, vyhrala jednu cenu, čím pekne oslávila výročie získania minuloročnej tombolovej ceny. Šimon skonštatoval, že to preto, lebo vedľa nej bol on. (Sedeli pri sebe už aj počas minuloročného plesu.) A čo vyhrala? Budík, ktorý „nezvoní ale premieta obrázky na stenu“, ako ho predstavil dirigent Chorusu. Niektoré dievčatá boli trochu sklamané, keď pri jeho prezeraní zistili, že obrázky na stenu sa nekonajú. Budík totiž na stenu premieta len červené digitálne číslice vyjadrujúce čas. (Žeby prvý svadobný dar pre čoskoro už manželov ………ových?)
Oproti minulému roku bol však pestrejší program. Okrem niekoľkých skladieb v podaní organizátorského zboru, sme si mali možnosť pozrieť originálne a milé otvorenie slávnostného večera v podobe valčíka predvedeného tanečníkmi s Downovým syndrómom a spestrením bola aj scénka zahraná jezuitmi s prekvapivou pointou v závere. Vraj, ak sú prítomní chlapi, ktorí sú na peniaze, radi pijú a sem – tam aj do Biblie nazrú, môžu sa hlásiť ako adepti do ich rehole…:o)
Čo dodať na záver? Vyzerá to tak, že plesanie nás baví a hádam sa šťastne dožijeme aj tretieho ročníka spoločnej zábavy na tejto akcii. Nech žije Apollo!
