Začiatky bývajú ťažké. Tak sa to aspoň zvykne hovoriť...nikdy som s tým veľmi nesúhlasil. Ak mám so začínaním problém, tak nanajvýš pri písaní - to vždy mimovoľne klopkám ceruzkou o stôl a naivne dúfam, že pozeraním do steny ma napadne, ako začať. No vo všeobecnosti - začínať je ľahké, určite ľahšie ako skončiť (aj keď sa to môže zdať práve naopak – vysvetlím, čítajte ďalej).
Začať je ľahké preto, lebo neviete, do čoho idete. Netušíte, nech už začínate čokoľvek, aké to bude, nič nestrácate, ničoho sa nezriekate, nič vás nemrzí, nelúčite sa, nebojíte sa – veď sa nemáte sa čoho (keď sa tak nad tým zamyslíte, strach z neznámeho neexistuje – existuje len strach zo známych vecí, ako by som sa mohol báť niečoho, o čom neviem, že jestvuje?). Preto začať spievať, a teraz to, prosím, nezoberte zle, bolo pre mňa porovnateľným psychickým vypätím ako ochutnať nový druh pizze. Áno, bol som zvedavý, dokonca sa mi zdalo, že som sa tešil – ale ako sa môžete na niečo naozaj tešiť, keď neviete, aké to je?
A tak som prišiel, len tak, skusmo, zahryzol som sa a .... s jedlom rastie chuť. Vágne predstavy o tom, čo ma čaká, pomaly začali nadobúdať jasnejšie obrysy, obraz sa začal zaostrovať, do toho krištáľovo čistý zvuk - a bolo to. A bolo po začiatku. Už som začal. Bolo to také ľahké. Som v Apolle. A viem, že ak raz budem odchádzať, bude to stokrát ťažšie ako bolo prísť sem. A to je dobre, tak to má byť.
