Nie som si istá, či si niekto vie dobre predstaviť, aké to je, čo práve prežívam, ale pokúsim sa to teda vyjadriť takto slovne: „mám ukrutnú chuť napísať reportáž o spoločnom koncerte MKO a Apolla v Novom Meste nad Váhom.“ Ale prisámvačku neviem ako začať! Napriek tomu, že to bol úžasný výlet, ktorý ma nabil dobrou náladou; napriek tomu, že sme stretli milých ľudí, ktorí nás krásne pohostili; napriek tomu, že sme spoločnými silami dokázali za pol dňa nacvičiť nie príliš jednoduchý mozartovský repertoár, čo ma inšpirovalo nebáť sa podobných výziev a veriť v silu úprimnej ľudskej snahy; napriek tomu, že koncertná sieň praskala vo švíkoch a ľuďom sa náš spoločný, no predsa len neprofesionálny, koncert páčil; napriek tomu, že pohár vínka po koncerte ešte viac umocnil príjemné dojmy z celej akcie a z ľudí, ktorí ju vytvorili...; napriek tomu všetkému jednoducho neviem, ako túto malú reportáž začať. Dívam sa na prázdny list papiera a bezmyšlienkovito už asi po trinásty krát škrtám prvú vetu, ktorá mi napadla. Tá veta bola: „V Novom Meste nad Váhom som v živote nebola“. Ale hneď som ju škrtla – takto predsa nemôžem začať, ako by to vyzeralo...! A tak teda naposledy škrtám prvú vetu a voslep sa vrhám do písania, pričom netuším, čo z toho vzíde. Veľmi podobne sme sa vrhali aj do tohto koncertu – ako do tmy a s otáznikom v očiach, že ako to dopadne. Ale naša Katka, tá nás veru dala dokopy! Až som mala pocit, že všetko robí ona. Že to nie my, to ona. „Aha, tak konkrétne tieto hačapača noty vidím prvý krát v živote, ale nevadí, šak vyzerá to pekne. Takže soprán nastúpte na druhú dobu, nieže tam vletíte do prvej; husle viac pritlačiť slákom a na tretej strane všetci forte, aj orchester aj zbor. Raz dva tri štyri...“ Potom si obliekla svoje nové puzdrové šaty a úžasné silonky (viď foto :-) ) a s pre ňu takým typickým úsmevom zvládla všetko na jedničku. Katulienka, si super, ďakujeme. A keďže som sa v novomestskom kultúrnom stredisku cítila naozaj dobre, nemôžem inak, nedá mi nepoďakovať sa za pozvanie a celú organizáciu. Bolo to fakt super. A pozor! Práve odzneli ďakovačky, a to veští len jediné: že sa priblížil záver reportáže! A priblíživší sa záver znamená tiež len jediné: že nešťastný úvod týchto riadkov máme šťastne za sebou! Aký paradox, že konce bývajú šťastnejšie ako začiatky. A šťastné konce navyše povzbudzujú do nových začiatkov. To ja len tak náznakom, že už teraz sa teším... :-)
