Krškova omša alebo Vianoce sa blížia (2009)

Dominika Stašíková

... keď som prvýkrát počula meno Krška, nevedela som si nič predstaviť. A keď sme Missu solemnis začali cvičiť, predstavovala som si ešte menej. No postupne, ako sme sa prehrýzali týmto umeleckým kusom, začalo sa to akosi podvedome vrezávať do uší a myslím, že nielen mne. Po každej skúške si každý pohmkával nejaké to Kyrie alebo pasus, aj Agnus Dei sa ozýval, a to nielen v Dolnej Krupej. Táto skladba patrí podľa mňa k tým, ktoré si spočiatku ťažko razia cestu, ale postupne  tá miestami zvláštna harmónia chytí človeka za srdce. Po celý čas dozrievania a zžívania sa s touto skladbou som premýšľala, ako je možné, že takmer za každým tónom si dokáže Milan niečo predstaviť,  nechať v sebe túto myšlienku  rezonovať a takto predžutú nám ju predložiť.

Mária mi zase pripadala ako odborníčka na hudobné straty a nálezy nás zboristov a niekedy aj sólistov. Milan a Mária sú tí ľudia, ktorí vykovali mravenčiu prácu a s maximálnym nasadením použili svoje talenty a dary, aby tomuto dielu vdýchli život. Ich citlivosťou a muzikalitou nadobudla skladba grády. Nemenej sme boli dôležití aj my speváci. Ďalším mojím prekvapením bolo, ako takí rôznorodí, zaujímaví a rozmanití ľudia dokážu spolupracovať na  spoločnej veci. Myslím, že dobré vzťahy, ktoré môže aj nezainteresovaný pozorovateľ v Apolle postrehnúť, sa vytvárajú aj kvalitnou prácou a spoločnou záľubou v hudbe: či učiteľ, či informatik, právnik, prekladateľ, či pracujúci alebo  študent.

Na sobotňajšej generálke sa atmosféra tejto skladby začala pomaly rozlievať a bolo ju cítiť vo vzduchu. Na začiatku koncertu sa celá atmosféra umocnila Evkiným príhovorom, ktorý okrem témy skladby predstavil i skromného pána Kršku. Na koncerte sa celá spoločná práca zužitkovala. Videla som sústredené tváre a radosť, ktorá zavládla tesne po záverečnom Amen, po ktorom Katka skonštatovala: „Takto sme to Amen ešte nezaspievali.“ A možno niekomu prišlo ľúto, že to už máme  za sebou... ... ako  Janko nostalgicky skonštatoval, že je škoda, že to nebudeme spievať na Vianoce.
Každopádne, mne táto skladba opäť priniesla radosť zo spievania.

A ešte niečo na záver: hudba je tiež boj, možno jeden z tých najťažších: boj so sebou, chce to koncentrovať sa a neustále odbúravať zlozvyky (spievanie vzadu...), ale stojí to za to.

Ktovie, čo by na to povedal  pán Krška, ktorému by som sa chcela, rovnako ako všetkým, vyššie spomenutým, poďakovať za krásny novembrový zážitok.

Dominika Stašíková